Marcel Kindl – muž, ktorý v 50-tke zvláda HalfIronmana ako
mladík.

Ďakujem veľmi pekne, ale až taký ohromný výkon v rámci triatlonovej komunity to nebol, skôr pre mňa ako amatéra.

Myšlienka na triatlon sa vynárala viackrát. Vyrastal som v športovej rodine a šport a pohyb mám v krvi. Do 17rokov som sa venoval vrcholovo modernému päťboju, čo je plávanie, streľba, beh, šerm a jazda na koni. Skočil som pre zdravotné problémy a venoval sa viac štúdiu. Keď som mal 20rokov, skúsil som na krátku dobu triatlon ale bolo to len niekoľko mesačné obdobie. Potom prišla rodina, malé deti a nebol čas na aktívne trénovanie. V tridsiatke som mal úraz kolena a nakoniec som musel od 35rokov aj futbal úplne vypustiť. Všetci moji strýkovia ako aj otec odbehli maratón a tak som automaticky bral, že jedného dňa maratón odbehnem. Ale viacero faktorov ako práca, zranenie, a moja pohodlnosť boli proti. Keď boli deti väčšie, počas ich tréningu som začal využívať čas na behanie. Následne som si k 40tke kúpil bicykel a začal trochu s triatlonom. Asi po piatich rokoch sa mi znovu objavili bolesti kolena, tak som prestal behať, začal priberať. Pri bicyklovaní som rekreačne ostal. Ohľadne kolena som skúšal všeličo od mastičiek, doplnkov do stravy až po fyzioterapeuta. Posledný reštart som mal pred 1,5rokom, keď koleno nejakým spôsobom prestalo bolieť. Odvtedy sa snažím opatrne napredovať. A iskrička nádeje na maratón v kútiku duše ožíva. A možno aj Ironman.

To si musím zaspomínať. Úplne prvý triatlon som skúsil asi pred tridsiatimi rokmi, takže určité rozdiely tu sú. V tom čase nebol dostupný internet a získať informácie bolo náročnejšie. Až v Dome športu na Pasienkoch som na nástenke našiel zoznam pretekov v triatlone. Výber padol na najbližší v Senci s olympijskou vzdialenosťou. Keďže ako študent som nemal finančné prostriedky a dopravu som si zabezpečoval po vlastnej osi – na bicykli. Prípravu som moc neriešil. Pár krát som si bol zaplávať na pasienkoch, párkrát zabehnúť. Bicykel bol pre mňa v podstate novinka. A bolo mi jasné, že to nie je moja silná stránka. Na svoje prvé preteky som vyrazil ako inak ako na bicykli, smer Senec cca 35kilometrov. S dobrým protivetrom a pocitom, že to nestíham, som sa dosť ponáhľal a keď som prišiel do Senca, už som mal dosť. O strave som toho moc nevedel, na bicykel som si pripravil len vodu. Z vody som vyšiel asi v prvej tretine, teda celkom dobre. Potom prišla moja smrť, jazdilo sa bez háku a všetci ma predbiehali, po 40km som ledva došiel do depa. Po depe som sa zastavil na občerstvovačke a začal sa ládovať, všetko čo tam bolo banán, pomaranč, keksík, cukor. Ostatní pretekári si niečo zobrali a utekali ďalej. Ja som tam bol minimálne 3minuty. 😊 Už ma aj obsluha poháňala, aby som už išiel. Nakoniec som sa rozbehol a kupodivu sa mi bežalo dobre a predbehol som kopec ľudí. Po dobehnutí do cieľa som si počkal kým vyvesia výsledky, vtedy ešte neboli online na internete. K môjmu zdeseniu som zistil, že som diskvalifikovaný, a nevedel som prečo. Na protest bolo treba 20korún a to som nemal. Ale išiel som sa aspoň opýtať. Tam ma nejaký človek odbil, neskôr som zistil, že je to predseda triatlonovej únie, že čo chcem protestovať, keď ma predbehla dokonca prvá žena a že som dostal dištanc kôli hákovaniu. V tej mojej hmle počas bicyklovania som si to vôbec nevšimol. Žiadneho bicyklistu som sa nedržal, všetci okolo mňa presvišťali. Ale je možné, že ako ma predbehli, nespomalil som dostatočne a v časovom limite asi nedosiahli potrebnú dištančnú vzdialenosť. Vtedy som nevedel, že som za to zodpovedný ja. Však predbiehajú oni, nech makajú som si hovoril. A predbiehali ma stále. 😊Bolo to pre mňa sklamanie a odradilo ma to aktívne sa venovať triatlonu ďalej. Trošku toto vo mne rezonovalo aj teraz na Slovakmane a nechával som si radšej väčšie odstupy a dával si pozor na hákovanie, keďže aj tu ma cyklisti dosť predbiehali. Keď porovnám triatlon vtedy a teraz je jasné, že technológia išla dopredu a je dostupnejšia aj pre amatérov. Informácie o metodike trénovania sú takisto dostupnejšie. Na Slovakmana som sa pripravoval systematicky skoro celý rok. Napríklad smarthodinky sú teraz samozrejmosťou, vtedy sme merali tep na zápästí a bolo treba zastať. Teraz počas preteku som si mohol priebežne sledoval tepy a tempo, aby som to neprepálil. Samotné bicykle sa zmenili za tú dobu asi najviac a sú rýchlejšie a pohodlnejšie. A v neposlednom rade je veľký rozdiel aj v strave. Na Slovakmane pri použití gélov a jonťákov som nedostal krízu z nedostatku cukru alebo soli. No a rozdiel z pocitov z pretekov asi nemusím hovoriť. :)

Techniku mám z mladosti, čo je veľká výhoda oproti neskôr začínajúcim triatlétom. Plával som závodne 6rokov v rámci moderného päťboja a telo si pamätá. Práveže plávaniu sa skoro vôbec nevenujem, maximálne 1x za týždeň. Do budúcna by som mal pridať počet preplávaných kilometrov kôli plánovaným dlhším triatlonom a vybudovať si solídny základ pre vytrvalosť, čím dosiahnem nižšie tepy a ušetrím sily na ďalšie disciplíny.

Podľa mňa mám všetky disciplíny slabé. Ako sa hovorí, keď nevieš dobre plávať, ani bicyklovať a ani behať, daj sa na triatlon. 😊 Dôležité je, že mám radosť zo samotného pohybu pri plávaní, bicyklovaní aj behaní. Beh mi ide asi najmenej aj vďaka kilám navyše, takže sa mu viacej povenujem v najbližšom období. V mladosti som bol solídny bežec.

Pri plánovaní tréningov mi veľmi pomáha knižka „Tréningová biblia pre triatlonistov“ od Joa Friela. Vrelo odporúčam. Najprv som sa snažil vybudovať základnú vytrvalosť a zároveň postupne chudnúť. Dlhodobý plán bol schudnúť 1kg za mesiac a to sa aj podarilo, schudol som 8kíl do leta. Najväčší problém som mal s behom. Minulé leto som na začiatku nevládal odbehnúť 5kilometrov v kuse. A tak som behal kratšie úseky s prestávkami, neskôr som zaradil 4kilometrové behy v pomalom tempe až okolo 7min/km. Postupne som do zimy navýšil objem na 7-8kilometrový súvislý beh. Počas zimy zaraďujem aj môj najobľúbenejší šport - bežkovanie skatovanie. Bohužiaľ pri Bratislave nemáme vhodné podmienky a takže sa to podarí len párkrát za rok. Na jar 2025 som začal pridávať v tréningoch aj na intenzite. Odtrénovať som chcel 7-8hodín týždenne ale reálne to bolo v priemere 5 ale stačilo to. Ako každý hobík s rodinou a prácou bojujem s časom, keďže nechcem trénovať na úkor rodiny. Deti mám už veľké, nenosím ich po robote na krúžky ako pred pár rokmi. Snažím sa čas využiť efektívne a jazdiť na bicykli do roboty a z roboty. Jazdy mali dĺžku okolo 30-40kilometrov. Alebo sa po ceste z roboty zastavím na plavárni. Cez víkend sa snažím spoločne s manželkou ísť na plaváreň, našťastie rada pláva a ak sa dá aj pobicyklovať sa na hrádzu a do dunajských lesoch. K dlhším výjazdom cez 80kilometrov som sa dostal až 2mesiace pred pretekmi. V rámci prípravy som si dával kontrolné testy či už v rámci tréningu alebo som pridal prípravné preteky. Prvým testom bol ČSOB polmaratón v apríli 2025. Ale 2týždne pred štartom ma položila silná chrípka a tak som ho dobehol s kamarátkou ako podpora a bol z toho tréning a nie pretek. Najviac som sa obával behu po dlhom bicyklovaní, lebo doteraz som mal za sebou iba šprint triatlon a k polovičnému ironmanovi je to veľký skok. Tak som hľadal olympijský triatlon (1,5km+40km+10km) s termínom asi 1mesiac pred Slovakmanom. Moc ich tu nemáme, tak padol výber na Starú Myjavu 13.7.2025. Nakoniec pre zlú kvalitu vody zmenili triatlon na duatlon. Dostal som ideálnu šancu preveriť, čo zvládnem na behu. Počas pretekov som mal smolu a dostal som dva defekty, pri druhom defekte som už nemal náhradnú dušu, tak som to nešťastný išiel zabaliť. V tom sa pri mne pristavil jeden neznámy tréner a keď videl čo sa stalo, dal mi bez mihnutia oka svoj bicykel. Jeho zverenkyňa hneď plašila, že môžem byť za to diskvalifikovaný. Ale to mi nevadilo, keďže ciel bolo odbehnúť beh po biku. Opatrne som prišiel do depa už ako úplne posledný, kde ma zastavila rozhodkyňa, či som si nevymenil bicykel. Ja, že hej a ona, že tak som diskvalifikovaný a jej, že dobre ale závod si dokončím a ona, že OK. Beh som zvládol približne v čase ako som predpokladal v tempe tesne pod šesť. Veľmi pekne ďakujem danému trénerovi, veľmi mi pomohol. Bodaj by bolo takýchto ľudí, čo najviac. Tomu sa hovorí šťastie v nešťastí. Posledný test na Slovakman bol simulovaný pretek 8dní pred závodom. V pláne bolo ísť cca 70-80% rozsahu Halfa vrátane gélov a pitia ako na preteku. Previezol som sa bajkom do Rusoviec. Tu som odplával 1,3km v tempe 1:55 na 100m, nasadol na bike, odkrúžil som na hrádzi v Petržalke a smerom domov do Ružinova 60km. Priemerné tempo bolo 31km/h s tepom okolo 135. Wattmeter nemám, tak mi zostáva riadiť sa tepom, aby som vydržal a neprepálil najdlhšiu disciplínu. Doma som sa prezliekol a odbehol si 16km. Použité gély a jonták mi bezproblémovo sadli, čo ma potešilo. Poslený test klapol, tak som si posledný týždeň pred pretekmi poriadne oddýchol a mal som z každej disciplíny len po jednom tréningu.

Vzdať nie, ale pochybnosti či to zvládnem sa objavili. Vedel som, že samostatne každú disciplínu zvládnem, otáznik bol čo sa stane ak ich naskladám za sebou. Mal som postupne kontrolné testy, ktoré som splnil, tak som nakoniec veril, že to dokážem.

Spoznal som Mateja asi pred rokom a pol. Vtedy som nerobil aktívne triatlon, len občas bicykloval. Ale zaujímal som sa o tento šport. S Matejom sme sa bavili aj o jeho aktuálnych úspechoch/neúspechoch. A ako ho poznáme je pre triatlon dosť zapálený a to jeho nadšenie mi asi dodalo chuť skúsiť to znovu aj napriek obavám z bolesti kolien pri behu. A keď bolo jasné, že triatlonu sa budem venovať, pridal som sa do tejto sezóny do klubu. Medzitým som zistil, že sú tu fajn chalani a tvoria v podstate voľné zoskupenie nadšencov pre šport. Každý si trénuje ako mu vyhovuje, kto chce si občas zatrénuje spolu alebo sa stretneme a povzbudíme na pretekoch.

Pred pretekmi som mal samozrejme veľký rešpekt. Musím povedať, že organizácia bola zvládnutá na jedničku. Pri vyzdvihnutí štartovacieho čísla som bol v rade pred Petrom Vabrouškom. Je to pre mňa pán triatlonista a veľmi sympaticky človek s životnou filozofiou, s ktorou sa stotožňujem. Podal som si s ním ruku a aj trochu zasrandoval. Dobre ma to naladilo na závod. Napriek tomu mi prvý prechod v depe nevyšiel. Ale s odstupom času sa na to pozerám s úsmevom. Z vody som vyšiel zjavne dezorientovaný, unavený z plávania a zobral som vak s iným číslom. Otvoril som ho a neboli to moje veci. Tak som ho vrátil a išiel hľadať ten „môj“ vak. V tom zmätku som zobral ten istý vak s presvedčením, že mám ten správny a strašne ma naštvalo, keď som zistil, že niekto cudzí dal do MOJHO vaku svoje veci. 😊 No a vtom mi došlo, že som číslo 197 a nie 179, ktoré som držal v rukách. Verím, že nabudúce tu už nestratím takto 2minúty. Druhé depo sa mi podarilo bez problémovo a s prechodom na beh som nemal problém. Začiatok behu som aj prepálil. Po 2km som spomalil na 5:35 a pri desiatom kilometri som bojoval s tempom okolo 6minut za kilometer. Pri 15-tom kilometri už začali tuhnúť svaly na nohách, hlavne stehná a bol to boj až do konca. Ale posledný kilometer som sa ešte dokázal vymačkať a zrýchlil.

Bolo ich viacero. Najprv v plávaní ma „ošahávali“ vodné rastliny, bolo to dosť nepríjemné. Nebol som na to pripravený ale podmienky boli rovnaké pre všetkých. Zaujímavý okamih sa stal na behu asi v polovičke, keď som dobehol bežca. Snažil sa ma udržať a hovoril, že nevie prečo ale má kŕče a nevie čo ma robiť ale chce to dokončiť. Bolo mi ho ľúto, trocha som s ním spomalil, ale vzhľadom k tomu, že bolo ďaleko do cieľa som mu poradil nech to radšej rozchodí a strieda s behom. Nakoniec dobehol polhodinu po mne a mal som z toho dobrý pocit. Samozrejme si pamätám pocit úľavy po mojom dobehnutí do cieľa, že som to zvládol a dokončil v zdraví.
Pobavil ma aj pohľad na môj bicykel za 700€, keď stál v depe obkolesení bicyklami niekoľkonásobne drahšími. Ale poslúžil mi veľmi dobre, išiel som v priemere o 3km/hod rýchlejšie ako som očakával.

Po mojich testovacích míľnikoch a to čo som očakával, to bol pre mňa výsledok dňa, keď všetko v ten deň sadlo. Ideálne počasie, na bicykli skoro bezvetrie, krásnych 17 až 20stupnov na bicykli. Aj na behu nebolo až tak teplo iba na konci. Na začiatku som si hovoril ak bude výsledný čas pod 6hodín budem spokojný. V priebehu pretekov som videl, že by to mohlo byť pod 5:30 a na behu som trochu prepočítaval či stihnem pod 5:20. Takže za mňa spokojnosť a veľká radosť.

Na telo bol tento pretek riadna záťaž, aj keď som si to hneď neuvedomoval. Nemal som svalovicu a po troch dňoch som ľahko trénoval. Ale o dva týždne som v Žiline na olympijskom triatlone úplne vychol a bol som rád, že som dokončil. Nevedel som podať výkon a 10kilomerový beh som išiel v pomalšom tempe ako polmaratón na Slovakmane. V tomto veku aj tá regenerácia dlhšie trvá a treba s tým počítať. Mojím cieľom ostáva Ironman ale hlavne aktívne sa hýbať a mať z toho radosť. Ironman zatiaľ odložím na rok 2027. Nechcem nepripravené telo trápiť cez 12hodín a radšej natrénovať a ísť pod 11hodín. Tomuto prispôsobím prípravu a tréningy v roku 2026, musím si vybudovať potrebnú vytrvalosť. Všetko samozrejme závisí od možností v rodine, v práci a samozrejme zdravia, nebudem nič lámať cez koleno. Pre rok 2026 si dávam plán na Halfa pod 5:00.

Určite áno, aj pre tých čo nešportovali aktívne. Kombináciou rôznych športov sa rozloží zaťaženie na jednotlivé svaly a znižuje riziko úrazu alebo preťaženia svalov a šliach. Je to lepšie ako len behať. Striedaním športov sa poskytne väčší čas na ich regeneráciu. Mne vyhovuje, že mám beh každý tretí deň. Medzitým nemusím nečinne čakať ale viem zaradiť bicykel prípadne plávanie. Ale každému ako to vyhovuje, niekto športuje len pre radosť a niekto potrebuje aj trochu závodenia ako korenie. Udržiavanie si kondičky určite prispieva k aktívnejšiemu životu vo vyššom veku. Takisto sa to dá skĺbiť s rodinou a spojiť do rôznych výletov. Takýto spoločný pohyb s partnerom určite prispieva k ich harmonickejšiemu vzťahu.