Matej Matúš: Z kulturistu extrémny triatlonista.

Od posilňovne a budovania svalov až po prekonávanie samého seba v extrémnych triatlonoch. Matej Matúš otvorene rozpráva o tom, ako sa z človeka, ktorý neznášal beh a považoval bicykel len za spaľovač tukov, stal účastník najťažších Ironmanov na svete. Hovorí o samote na trati, o chvíľach, keď to chcel vzdať, o návrate po zranení, aj o tom, prečo je extrémny triatlon preňho viac než šport — je to spôsob života, psychohygiena a lekcia pokory.

Matej, aké boli tvoje začiatky?

Začiatky boli veľmi zaujímavé, venoval som sa kulturistike, vôbec som neplával, teda ak sa nepočíta letné vyvaľovanie pri jazere, bicykel som považoval za nutnosť pre spaľovanie tukov a beh za niečo, čo mi zničí ťažko vybudovanú svalovú hmotu.

Prečo ťa od začiatku lákal práve extrémny Ironman a nie klasické Ironman podujatie?

Hlavným dôvodom bol a stále je, že by som sa hanbil ak by som pri klasickom IRONMAN závode musel z nejakého dôvodu v bežeckej časti kráčať. V extrémnom závode je to však miestami nutnosť, a to ma drží v tejto kategórií.

Čo je pre teba na týchto pretekoch najväčšie lákadlo?

Najviac ma baví tá samota. Je to zvláštne, pretože v takomto závode musíte mať okolo seba tím ľudí čo sa starajú o vaše pohodlie, od natretia oleja pred oblečením neoprénu až po obutie ponožiek či zaviazanie šnúrok keď máte skrehnuté ruky, ale na samotnej trati ste sám, bojujete sám za seba a za svoje presvedčenie, že cieľ nie je tak ďaleko ako sa zdá väčšine ľudí na tejto planéte. Spomeniem jeden výrok úžasného atléta .... Róbert Žajdlík .... "je to úžasná psychohygiena ´´ ... preto to mám rád, sú okolo vás ľudia, čo vedia byť ľudskí, nastavení na váš výkon, nespať, nejesť, sedieť dlhé hodiny v aute, vždy pripravení pomôcť a nakoniec bežať záverečnú časť s vami.

Zážitky z pretekov?

Jááááj, tých je táááááák veľa 😊 ... na samostatný článok

Ktorý zo všetkých tvojich extrémnych Ironmanov bol najťažší a prečo?

Tu by som povedal, že The STONE v Taliansku. Tu som to podcenil nutrične a pomiešal čo som nemal ... od cca 15 km som nevedel bežať ani dole kopcom, chcel som to zabaliť a pokračovať akurát na hotel. Na povinnej občerstvovačke, na 23 kilometri som si sadol, asi pol hodinu oddychoval, zjedol normálne jedlo ( vývar, žemľa, saláma ), a to mi urobilo dobre na telo. Bol tu však ešte jeden protivník, omnoho silnejší ... MYSEĽ, jáááj, čo tá potvora dokáže. Našťastie stál pri mne bojovník za úspešné dokončenie trate Martin Fábry a zahnal všetky obavy tam, kde slnko nedosvieti a mohli sme pokračovať. Na poslednom check pointe, asi 5 km do cieľa, som ozaj povedal že končím. Telo by šlo, hlava by šla, ale na záverečnom úseku napadalo toľko snehu, že organizátor bol nútený upraviť trasu a tak sme mali ísť záverečné 2 km po snehu na čiernej zjazdovke, niečo ako zo Skalnatého plesa na Lomnický štíť. Vravím nie, nemáme mačky končíme. Organizátor nás presviedčal, že to dáme v trailových topánkach, na najťažších pasážach dokonca nachystali laná, aby sme sa mohli ťahať smerom hore do kopca. Martin vravel, že by mi to bolo ľúto, keď sme tak blízko .... a mal pravdu. Docvakli sme to po tme, v chlade, na snehu a ľade, ale dali sme to!!!! Ďakujem ešte raz Martin, že si mi nedovolil vzdať sa.

Vieš si spomenúť na moment, keď si myslel, že to už nezvládneš? Čo ti vtedy pomohlo?

V tejto chvíli sú dôležití ľudia okolo teba, tento moment nemusí vôbec prísť, ale môže sa objaviť aj 3x za hodinu.

Čo ti tento šport dal mimo športu – v osobnom či pracovnom živote?

V osobnom živote mi dal veľkú mentálnu silu a aj keď si človek myslí, že je koniec vždy sa dá zabojovať.

Máš nejaký moment, ktorý si dodnes nosíš ako najsilnejší zážitok?

Krásnu spomienku mám na každý Extrémny triatlon, ale za najkrajšiu považujem záver môjho prvého Jánošíka, ktorý bol zároveň aj môj vôbec prvý dlhý triatlon. V cieli ma čakala najbližšia rodina, ktorej sa ako bonus podarilo priniesť na vrchol Snilovského sedla môjho vtedy 7 týždňového syna. .... Bolo to ozaj silné ....

Ako si prežíval túto sezónu, keď si nemohol súťažiť naplno?

Táto sezóna začala výborne, cítil som sa silný, kilometre naskakovali, forma gradovala smerom na prvý triatlon sezóny PIRENE do Španielska a v tom bolesť na ľavej nohe. Štandardne oddych, pohoda, bolesť ustupovala, a tak som skúsil jemnúčko zaťažiť. Bolesť sa vrátila, a tak začal kolobech, lekár, vyšetrenia resumé: únavová zlomenina niekde pri stehennej kosti k panve. Kľudový režim, zákaz športu.

Čo bolo pre teba psychicky najťažšie?

Prijal som stav, v ktorom som sa ocitol, a tak som bol poslušný. Chodil na rehabilitácie a bol som rád, že bolesť ustupuje. Ťažké to začalo byť až v momente, keď som dostal od lekára zelenú a začal trénovať. Klasika, tréningy ostali, aj keď v nižšej intenzite a tam to začalo. Bolesť na hrudi, potenie ako nepoznám, únava, toto nie som ja predsa, čo sa deje? Hypoglikémia, tak teda budem viacej jesť, aby som to nezopakoval. Kilá naskočili veľmi rýchlo, a tak sa trénovať nedá, ako som fungoval doteraz. Skúsil som jeden triatlon, Xteru v Štiavnici, a to bolo až do plaču. Haló, Matej , kde si? Kde si sa stratil? Ozaj sa nikdy nevrátiš? Viem, že ak sa niečo kazí pár mesiacov, tak to za týždeň nenapravím, potrebuje to čas, ale takto dlho ozaj? Vrátil som sa teda naspäť asi o 10 rokov, zrušil všetky štarty, ktoré som chcel ísť a prestal na seba tlačiť. Škoda len, že som to nevedel prvý deň, ako mi lekár dal zelenú.

Ako si sa snažil zostať motivovaný?

Pre mňa je motivácia zostať dlho zdravý a vitálny. Nepotrebujem sa sústrediť na konkrétny závod, plávam, behám, bicyklujem hlavne preto, že ma to napĺňa radosťou. Rád chodím na preteky, kde stretnem kamarátov a známych, doberáme sa, koľko kto neplával a nebehal a že bol ešte 3 dni dozadu PN a že vlastne načo vôbec chodil. Je to krásne 😊

Aké máš plány na ďalší rok?

Plán je zostať zdravý a skúsiť nejaké tie závody.

Je v hre opäť Jánošík, alebo sa pozrieš na iné extrémne preteky?

Jánošík je srdcová záležitosť, chcem ísť, ale keďže ho tento rok náš člen klubu - Miloš vyhral, tak neviem, neviem, či nebude chcieť obhajovať. Uvidíme ako bude Jánošík obsadený. Tiež by som chcel zájsť na PIRENE do Španielska, ktoré som musel tento rok zrušiť pre zranenie a tiež ma láka KNYSNA v Južnej Afrike.

Ako by si inšpiroval ostatných?

Inšpiráciu si musí nájsť každý v sebe sám. Ja mám rád pohyb ako celok a nie len tie 3 konkrétne športy v triatlone. Futbal, turistika, lezenie po stromoch. Toto všetko ale môžem robiť ľahšie vďaka tomu že sa starám o svoje telo fyzicky, ale aj psychicky. Neznamená to, že sa zrúti svet ak vynechám tréning, alebo budem jesť len kuracie na prírodno a ryžu. Starať sa o seba znamená zájsť si na hamburger a pivo. Tiež sa hrať so synom na hasičov a to ide všetko ľahšie, ak máte pohyb ako prirodzenú súčasť vášho bytia, ako len tréning, ktorý musíte dodržiavať.

Čo by si odkázal športovcom, ktorí práve riešia zranenia alebo krízy?

Ako prišlo, tak odíde. Aj človek, ktorý pribral na váhe 20 kg za posledné 3 roky ich neschudne za týždeň. Chce to čas. Forma sa určite vráti a preteky sú aj na budúci rok. Na tie vaše konkrétne sa možno pripravíte lepšie, pretože získate viac času na prípravu a zároveň budete skúsenejší, lebo ste mali priestor zamyslieť sa čo vám chcelo telo povedať.

Prečo podľa teba stojí za to ísť do extrémneho triatlonu, aj keď vieš, že to bude bolieť?

Lebo ...
Predstav si, že plávaš 3,8 km v tme a okolo teba pár bláznov. Potom si sadneš na bicykel, kde na 180 km zažiješ veci, ktoré si ľudia nevedia ani predstaviť a následne sa snažíš bežať 42 km so zbytkami svojich síl za podpory tvojho supportéra v krajine, ktorú ľudia často obdivujú pred televízorom. Extrémny triatlon sa dá opísať slovami len veľmi ťažko ... pre mňa je to súčastne radosť, odhodlanie, plač, ľútosť aj pokora.